1/15/2012

Zásah








Svetlá zhasli, zatvorila som oči. Niečo sa vo mne odohrávalo, ale aký som vlastne mala pocit? Zdalo sa mi prirodzené nechať viečka padnúť a svoju myseľ prúdiť, všakovaké obrazy poletovať a hádať dôležitosť najpodstatnejšej myšlienky.

 V skutočnosti som však tápala, nebolo z čoho vyberať. Vtedy som namiesto mozgu mala vzduchoprázdno a nevedela som posúdiť či je to dobre a či zle. Je to súčasť žartu určeného k zahrávaniu si, alebo už nežijem? Možnosť nežitia som vzápätí vylúčila, ťažko by som viedla vnútorný monológ. Vzápätí som sa zahriakla a spytovala samej seba. Ako viem, čo je potom? Ako viem, že život po smrti nie je len ďalšou obdobou pozemsky "neomylného" života? Nenávratnosť akejkoľvek odozvy vo mne zanechala ešte väčšiu prázdnotu. Nie je všetko len akousi hrou, ktorá nás núti neustále sa obzerať dopredu aj dozadu, doľava aj doprava a možno aj hore? Azda len figúrkou bezbrannou jest a možno telom leva i dušou jeho.
Sníval sa mi raz sen, mal veľmi ďaleko od skutočnosti a pritom to bola taká neuveriteľne krehká, aj keď ako krutý opar ľahučká, realita. Sedela som na lavičke obrastenej zo všetkých strán machom a videla som len kvôli panujúcemu dňu. Dokonca bolo slnko natoľko dychtivé pokryť svojimi chápadlami veľké diaľky, až oko dovidelo viac, ako kedykoľvek inokedy. Ak sa to týkalo skutočnosti. Moje ruky sa nehybne spriadali uložené vedľa seba. Prsty sa zabárali do hustého machovitého porastu, cítiac v ňom neskrotné mrvenie. Hádam by som mala cítiť strach, ruky dať kamkoľvek inam, možno som mala utiecť celá, koľká som bola. Nuž, nechcelo sa mi. Ani za svet som sa nechystala odpútať od hýbucej sa masy. Lenivosť? Nie! Absolútna neschopnosť ovládať svoju vôľu. Brala som to ako nutný fakt. Pozrela som sa doľava. Prečo? Ktovie. Hýbuca sa zmes nezostala len pod rukami, ale postupovala hore, no aj tak som sa takmer ľahostajne, aj keď len nutne naoko, pomaly obzerala z ľavého rohu krovia do pravého. Akoby som očakávala, že niekto alebo niečo odtiaľ vyskočí. Ak nie vyskočí, tak aspoň zjaví. Mala som také tušenie. Nikto by mi to, hoc by som sa aj spytovala, nepovedal. V lese nebol nikto, kto by bol schopný mi odpovedať. Vyzeralo to tak. Zabudla som na zdanie navodené atmosférou.
Čas sa neskutočne vliekol a to sa mi nielen zdalo, ale to tak aj v tejto fáze skutočnosti bolo. Nech už som čakala hocikoho, v tej chvíli sa moje očakávania nesplnili. Ba čo viac, sklamanie ma opantávalo, nič sa nedialo. Okrem machovej masy, ktorá sa šplhala napredujúcou rýchlosťou, sa okolie vyznačovalo len prísnou nehybnosťou. Takmer by som povedala, že vtedy ani vietor nefúkal a lístky na stromoch viseli ako skamenené. Napriek zdaniu pokoja, istý pôvab v sebe okolie nezaprelo. Sýte farby listov, osamotené konáre trčiace z väčších krovov, len také takmer holé a aj ostatné, čo bolo okolo mňa, ale neveľmi som to vnímala. Niekedy to predsa tak býva. Na niečo sa dívaš a pri tom to nevidíš. Preto sa zdáte niekomu namyslení, čo síce nepatrí medzi tieto stromy, a vôbec, do tohto prostredia, ale myšlienkové pochody sú zvláštne. Nikto nemá ani len potuchy, čo sa vyplaví spoza tej veľkej sivej masy na povrch. Aj ja som to málokedy dokázala ovplyvniť, zdalo sa mi to zbytočné a niekedy značne namáhavé blokovať rozhodné vpády ideí túžiacich splynúť so svetom.
Ani ďalších pár chvíľ sa nič nedialo. Nič akčného, pochopiteľne. Jediný napredujúci vývoj zaznamenávala masa. Mala som nutkanie dať jej meno, ale vzápätí mi tento nápad pripadal, ak nie bláznivý, aspoň totálne na hlavu. Urobiť si domáce zvieratko z niečoho tak nechutného, bolo hodné akurát blázna. A ja som toho v sebe asi veľmi nezaprela. Na druhej strane to však bolo nadmieru inovatívne. Aj takéto bezvýznamné a na pohľad nezmyselné postoje posúvali život, ako ho poznáme, o maličký krôčik vpred. Obohacovali ho iným spôsobom, na aký sme zvyknutí. Tak, ako sa podarí len ozajstnej somarine zatieniť aj to najpodstatnejšie, povedzme si narovinu. Je to len otázka výberu, čo je dôležitejšie? A je to vôbec podstatné? Asi nemáme všetci rovnaké stupne dôležitosti.
Otvorené oči ženy, vysokej stosedemdesiat centimetrov, naznačovali, že už nie je v snovej ani inej ríši. Len kvapka padajúca z dohora sa pýšiaceho nosa naznačovala život. Pretože žena už hodnú chvíľku nezažmurkala a dýchala tak plytko, že by jej životne dôležité funkcie mohol potvrdiť jedine patológ. Telo mala vystreté na vysokom kresle vo viktoriánskom štýle. Hruď sa jej neveľmi pomaly zdvíhala a potom zase klesala, stále dookola. Na sekundu zapochybovala o prítomnosti, o tom, že sa nachádza doma, ale sekunda sa stratila tak rýchlo, ako sa zjavila. Odfúkla. Zapochybovala. Nemala to v úmysle, ale akosi sa zadarilo, pretože prítomnosť dokáže byť pomätená, zauzlená, zničujúca a niekedy naopak neopakovateľná, blažená, súca. Tak, ako ľudia v nej. Chcela sa postaviť, ale nohy mala ako z rôsolu. Ak ešte trošku počká, nájde silu vrátiť sa späť do života. Aha, to je tá najpodstatnejšia myšlienka.